Učíte sa s deťmi? Psychológ radí: Komunikačné zásady výchovy školou povinných detí a detí s ADHD

Moderná doba bohatá na mediálne možnosti, od odborných až po populárne, nás tak intenzívne zásobuje informáciámi, že sa z množstva možností niekedy stáva neistota. Doba zameraná na výkon stavia deti a rodičov do pozície neustáleho hodnotenia sa. Rodičia sa ma vo veciach výchovy často pýtajú, či a kedy vlastne spravili dosť. Zvlášť, keď majú doma dieťa s diagnózami porúch správania.

Na prvom mieste je právo rodičov nechať si poradiť

Internet vyvoláva dojem, že všetko už bolo napísané a stačí to nájsť. O to viac nás teší častá pozitívna spätná väzba za “obyčajné“ poradenstvo, kde stačí s rodičom prejsť zopár komunikačných zásad, úpravu režimu učenia,  hrania sa a všetci sú spokojní. Dojem, že rodič musí všetko vedieť sám, mnohých odrádza od využívania odborných služieb až do chvíľ vyhrotenia ťažkostí. Rád zdôrazňujem rodičom, že nechať si poradiť viacerými odborníkmi im rozšíri obzory. Strach z “onálepkovania“ dieťaťa diagnózou je neopodstatnený, pretože diagnóza sa určí až spoluprácou viacerých odborníkov. Napríklad, u nás v Centre pedagogicko psychologického poradenstva a prevencie je niekoľko odborníkov s rôznymi prístupmi. Klienti majú bežne možnosť vybrať si podľa vhodnosti osobného prístupu a spôsobu práce. Kým niektoré ťažkosti si vyžadujú len jednorazové poradenstvo, iné dlhodobejší terapeutický zásah. Dnešné možnosti ponúkajú priestor pre každého rodiča s otázkami.

Komunikačné zásady výchovy školáka:

Oceniť pozitívne správanie

Každý chceme byť dôležitým členom rodiny. Uznanie nemusí prebiehať vždy slovami. Niekedy aj mierne gesto uzná snahu tak, ako ju gesto nezáujmu môže naopak zhodiť. Dbajme preto, aby sme dieťa oceňovali vtedy, keď sa správa tak, ako od neho očakávame. Pochvala pozitívneho správania nie je rozmaznávanie, dieťaťu tým dávame najavo, že nám na ňom záleží a vážime si jeho snahu.

Nekričať je moc

Pri kričaní sa často uchyľujeme k preháňaniu vlastných emócií, ktoré po odoznení aj nám prídu nereálne a ostáva len sklamanie. Kričaním totiž preberáme emocionálnu záťaž dieťaťa na seba. Aj rodičia si v každodenných vzťahoch musia prejsť záťažou prispôsobovania sa. Ani doma dieťa o toto neoberáme, ale skôr sa sústredíme na podporu vo zvládnutí situácie dieťaťom. Rodič nepotrebuje kričať, stačí ak dieťaťu vysvetlí možnosti následkov správania a zabezpečí ich dodržanie.

Vyhnime sa používaniu hodnotiacich slov

Dobrý a zlý sú hodnotiace slová a tie nás stavajú do absolútnej pozície. Ako efektívne sa javí komentovať správanie človeka. Vyhnime sa irónii, najmä u menších detí. Neporovnávajme deti medzi sebou, ani spolužiakov, rovesníkov, súrodencov, ani seba v ich veku.

Poukazujme na konkrétne správanie

Upozorňovanie na konkrétne správanie a na možné alternatívy logických následkov ma silnú výchovnu moc. Ani pochvala, ktorá je príliš všeobecná, neplní účel usmernenia správania. Ak efektívne zvládame denný režim, pochvalu stačí zredukovať na primerané gesto uznania a splní motivačný efekt. Niekedy sa pod vplyvom emócií rodičia uchýlia k nesplniteľnému vyhrážaniusa.Uvedomme si, že tým vôbec nepomáhame svojej autorite. Výroky takéhoto charakteru sa preto snažme nepoužívať. Ak áno, radšej si ich s humorom priznajme, čím uvoľníme atmosféru a prejdime k reálnym možnostiam.

Alternatívy

Jednou z najsilneších zásad je poskytovanie rôznych možností pri nevyhnutnej kritike, či usmerňovaní správania dieťaťa. Aj nám dospelým vyhovuje poskytnutie možností pri plnení povinností, regulácii režimu, či stanovení priorít. Keď sa dieťaťa pýtame, kedy chce začať s učením, čím začne najskôr, ako chce poňať projekt, tak ho okrem nabádania k povinnostiam upevňujeme aj v pocite vlastnej kompetencie. Ak je tá regulovaná, vedie k zodpovednosti.

Emócie

Čoraz viac sa prihliada na individualitu detí a upúšťa sa od prísnej výchovy. Spoločnosť je zcitlivená na každé slovo a rodičia sa často potácajú medzi postrčením k rozhodnutiu a direktívným usmerňovaním. Zo snaživosti o umiernenú reakciu, dochádza k potláčaniu emócií. Neraz od rodičov počúvam, ako sa v záchvate hnevu, na deti vykričia. A aký to má efekt? Iba ďalšie negatívne emócie a napätie v rodine. Najjednoduchšou cestou je pomenovať svoje pocity.  Tým, že pomenujeme vlastné pocity, sa stávame pánom situácie a zároveň sme pre dieťa rovnako ľudskí. Napriek emóciám trváme na žiadanom správaní u dieťaťa. Týmto rozvíjame jeho emocionálnu inteligenciu, pretože dieťa sa učí poznať svoje vlastné emócie, ako aj emócie iných a pracovať s nimi čo najefektívnejšie. Súčasne tým učíme deti, že emócie sa nepotláčajú, ale premieňajú na spoločensky prijateľnú formu vyjadrenia.

Všeobecné zásady výchovy bežného školáka:

Pohyb

Pohyb uvoľnuje napätie. Posledné výskumy tvrdia, že už po troch minútach pohybu dochádza k pozivívnemu vplyvu na emocionalitu a sústredenie. Umožnime deťom dostatok pohybu v bezpečnom prostredí. Doma, obzvlášť, za pohyblivosť nekritizujme, ale jasne vymedzme možnosti, kde môže dieťa bezpečne pobehovať.

Neverbalita

Sústredenie rodiča na vlastnú neverbalitu umožňuje zmiernenie napätia z večného tlaku upozňovania detí a zároveň ho učí bezpečnej radikálnosti. Už som spomínal, že aj zdanlivo banálne gesto je v zvládnutom režime motivačným. Nepotláčaním vlastných emócií a uvoľnenou neverbalitou učíme deti zdravo zvládať tie svoje. V spokojných rodinách má miesto objímanie aj “naťahovanie sa.“

Režim

Všetko čo sa opakuje, zvládame ľahšie. Tak nadobúdame sebaistotu a z tej sebestačnosť. Keď dieťa vie, kedy sa od neho čo očakáva (napríklad venovať sa domácím úlohám), vie kedy sa už snažilo dosť a môže sa venovať hre s veselými myšlienkami, nezaťažené povinnosťami.

Chvíľa na hranie sa

Chvíľa na spracovanie všetkých informácií dňa, mimo blikania obrazovky, je veľmi dôležitá. Najefektívnejšie sa tak deje v priestore bezpečnom pre expresiu emócií. Ideálne s možnosťou pospevovať si, pobehovať či vykrikovať bez pocitu, že ruší okolie.

Chvíľa na seba

Aj v záplave povinností si ako rodičia nájdime chvíľu na nekonečné otázky a nebagatelizujme sťažnosti dieťaťa. Pracovne naozaj vyťažení rodičia môžu konverzáciu, kde blízkosť je viac ako slová, spojiť s nejakým domácim rituálom (spoločná večera, upratovanie).

Radosť zo života

Jednou z najúčinnejších foriem učenia je napodobňovanie. Je povinnosťou rodiča venovať sa mimopracovným záujmom a udržiavať spoločenské kontakty tak, aby ho dieťa zažilo spokojného aj po tejto stránke. Ak rodič nekonečnou snahou dospeje k “službe“ svojmu dieťaťu, potlačí vlastné spoločenské a kreatívne potreby, stáva sa nervóznym a nespokojným. Ukážme deťom, ako žiť šťastne a spokojne

A teraz. Čo je špecifické pre deti s ADHD?

ADHD = Attention deficit hyperactivity disorder (porucha pozornosti s hyperaktivitou) je pojem existujúci už viac ako 100 rokov. Najnovšie výskumy potvrdzujú výskyt syndrómu v populácii maximáne do 5%. Ak by sme ich podelili podľa sypmtómov tak s prevahou poruchy pozornosti - (20-30%), s prevahou hyperaktivity-impulzivita (<15%), kombinovaný subtyp (50-75%) výskytu u populácie detí s ADHD.

Hlavné znaky dieťaťa s ADHD sú:

  • Nepozornosť
  • Hyperaktivita
  • Impulzivita

Kedy treba spozornieť a poradiť sa s odborníkom?

  • Ak ťažkosti majú pervazívny charakter (zasahujú do všetkých oblastí osobnosti dieťaťa).
  • Ak je možné ich postrehnúť pred siedmym rokom života.
  • Ak pretrvávajú minimálne šesť mesiacov.
  • Ak výrazne narúšajú fungovanie v najmenej dvoch oblastiach života dieťaťa (škola, domov, práca, sociálne vzťahy).
  • Ak sú splnené kritériá príznakov nepozornosti, impulzivity a hyperaktivity.

Okolnosti s podobnými príznakmi, kedy sa však nejedná o ADHD

  • Stavy spojené s depriváciou - kognitívnou, emočnou alebo sociálnou.
  • Prežívanie akútneho stresu.
  • Zanedbávanie, bitie a sexuálne zneužívanie, PTSD.
  • Stavy súvisiace s inou chorobou alebo bolestivým výkonom.
  • Kulturálne a etnické rozdiely - odlišný temperament.

Ak už máme doma dieťa s diagnózou ADHD:

Aby naše nasledujúce odporúčania boli účinné, je potrebné vytvoriť atmosféru porozumenia a spolupráce.

Hlavnými a rozhodujúcimi terapeutmi sú tu rodičia. Tí sú rozhodujúcimi činiteľmi v procese výchovy svojho dieťaťa.

Je potrebné obrniť sa trpezlivosťou a zachovať optimistický výhľad do budúcnosti.
S postupujúcou zrelosťou nervového systému problémy ubúdajú. Pri vhodnej výchove sú v neskoršom veku iba nepatrné.

Nešetríme povzbudením, pochvalou, ocenením.
A to nielen za dobrý výkon, ale predovšetkým za prejavenú snahu. Usmerňujme situáciu, aby dieťa vlastnou snahou dospelo k zážitku úspechu.

S dieťaťom, pokiaľ možno, spolupracujeme.
Pri písaní domácich úloh pokojne sedíme pri ňom, vedieme ho k tomu, aby si nahlas odôvodňovalo postup pri riešení úloh. Pracovný kútik upravíme tak, aby sa dieťa dívalo do steny a nie na okno alebo na hračky. Nie je vhodné, aby sa učilo v kuchyni (z dôvodu množstva podnetov). Pri práci dieťa povzbudzujeme.

Postupujeme po malých dávkach.
Týmto deťom vyhovuje viac práca nárazová, než dlhodobé zaťažovanie pozornosti. Stačí, keď dieťa na jednej úlohe pracuje zopár minút, potom je vhodný oddych a k úlohe sa neskôr vrátiť, či riešiť, nejakú inú. Pri domácej príprave skúsme aj striedať vyučovacie predmety. S dieťaťom sa učíme každý deň po chvíľkach. U týchto detí je menej niekedy viac, nie je efektívne dieťa preťažovať zbytočným predlžovaním domácej prípravy.

Snažíme sa, pokiaľ možno, využiť záujem dieťaťa.
Záujem podnecuje a udržuje pozornosť. Nútenie a tresty nemajú význam, naopak, záujem dieťaťa od úlohy odrádzajú.

Dieťaťu doprajme veľa pohybu.
Nútiť dieťa k pokoju, trestať ho za nadmernú pohyblivosť iba zvyšuje napätie, zhoršuje pozornosť a znižuje výkonnosť. Pohyb a voľná hra znamenajú oddych nervového systému. Avšak nemala by to byť riadená pohybová aktivita (krúžky), ale pohyb a hry v rodine.

Snažme sa predchádzať pocitom menejcennosti.
Je dôležité chrániť dieťa s ADHD pred trápnymi a opakovanými zážitkami neúspechu v súťažiach, kde je pre svoje problémy vždy posledné. Snažíme sa mu nájsť uplatnenie a vyniknutie v iných činnostiach.

V celom rodinnom prostredí je potrebné vytvoriť ovzdušie spolupráce.
Dieťa má mať istotu, že ho majú všetci radi a pomáhajú mu, nie len, že ho kritizujú. Má sa vo svojej rodine cítiť spokojné. Chce vedieť, že je platným členom rodiny. Preto využívame možnosti, keď nám môže pomôcť a my ho za to môžeme pochváliť.

Rodina úzko spolupracuje so školou.
Učiteľ by mal byť presne informovaný o problémoch dieťaťa a mal by byť v aktívnom kontakte s rodičmi. Je nutné dieťa kontrolovať (hlavne u menších detí s ADHD) a pomáhať mu.

Rodina spolupracuje s lekárom.
Lekár môže dieťaťu predpísať lieky, ktoré pomáhajú upokojiť sa a dosiahnuť lepšiu sústredenosť.

Dbáme na správnu voľbu povolania
Tieto deti sa v praktickom živote osvedčujú omnoho lepšie než v škole. Nevhodné sú pre ne sedavé zamestnania, stereotypné činnosti a povolania s nárokmi na dlhé sústredenie či zmysel pre detail. Naopak, za vhodné povolania považujeme zamestnania s premenlivosťou podnetov, so zrejmou okamžitou užitočnosťou, predovšetkým zamestnania v prírode.

Želám veľa trpezlivosti.

Autor

Mgr. Tomáš Trembáč

Pracuje 12 rokov ako poradenský psychológ. Najradšej využíva behaviorálne princípy pre prácu s režimom a rozvoj komunikačných zručností. Obľubuje prednášanie a prácu so skupinami. Vo voľnom čase nadšenec živej hudby a literatúry.

Súvisiace produkty

  • 6,76 € 7,95 € -15% Skladom

    Výživový doplnok s komplexom horčíka, vitamínov B1, B6, B12 a draslíka. Jedna tableta obsahuje vitamín B1 0,170 mg; vitamín B6 0,23 mg; vitamín B12 0,42 mcg; horčík 82 mg; draslík 70 mg. Horčík prispieva k zníženiu miery únavy a vyčerpania, k normálnej činnosti svalov a nervovej sústavy, k normálnemu stavu kostí. Vitamín B1 prispieva k...

    -15% 7,95 € 6,76 €
    Znížená cena!
  • 5,53 € Skladom

    Liek obsahuje horčík v kombinácii s vitamínom B6. Horčík sa v ľudskom organizme nachádza predovšetkým vo vnútri bunky, spomaľuje nervovosvalový prevod a znižuje nervovú dráždivosť. Nedostatok horčíka má vplyv i na psychický stav, spôsobuje...

    5,53 €